(Úvaha o tom, prečo už nestačí robiť svoju prácu dobre — a koľko energie nás stojí neustále o nej hovoriť.)
Pamätáte si ešte Zlaté stránky?
Hrubý telefónny zoznam, v ktorom ste si našli dobrého klampiara, elektrikára, opravára práčky, zámočníka, účtovníka, advokáta, psychológa, fotografa, taxikára, kaderníctvo či reštauráciu.
Niekedy tam skutočne stačilo pár slov.
Meno. Priezvisko. Profesia. Telefónne číslo. Adresa.
A človek pracoval. Mal klientov. Ľudia si ho odporúčali. Telefón zvonil.
Samozrejme, nechcem idealizovať minulosť. Aj vtedy existovala reklama, inzercia, výklady, letáky, vizitky či odporúčania.
Ale predsa sa za posledných dvadsať či tridsať rokov stalo niečo zásadné.
Dnes už nestačí byť dobrý v tom, čo robíme.
Máme mať webovú stránku.
Facebook.
Instagram.
LinkedIn.
Možno TikTok.
Máme písať články, newslettery a príspevky.
Natáčať reels.
Vymýšľať hooky.
Ukazovať zákulisie.
Vzdelávať.
Rozprávať príbehy.
Budovať osobnú značku.
Odpovedať na komentáre.
Sledovať algoritmy.
A ideálne to všetko robiť pravidelne, pretože keď sa na chvíľu odmlčíme, máme pocit, že prestaneme existovať.
Nie je to trochu únavné?
Za mňa áno.
Z adresára služieb sme sa presunuli do ekonomiky pozornosti.
Kedysi človek, ktorý potreboval opraviť práčku, otvoril príslušnú kategóriu a vybral si opravára.
Dopyt už existoval.
Dnes sa veľká časť podnikania odohráva v priestore, kde najprv musíme získať pozornosť človeka, ktorý možno v tej chvíli ani nič kúpiť nechce.
Musíme ho zaujať.
Zastaviť jeho prst pri scrollovaní.
Presvedčiť ho, aby si pozrel video.
A potom ďalšie.
Aby nám začal dôverovať.
A možno si o niekoľko týždňov či mesiacov niečo kúpil.
Aj samotný Google dnes podnikateľov vedie k tomu, aby si vytvárali firemné profily, fotografie, príspevky, zbierali hodnotenia a starali sa o svoju viditeľnosť vo vyhľadávaní a mapách.
Marketing sa teda z jednorazového: „Tu som a toto robím.“
zmenil na: „Musím Vám pravidelne pripomínať, že som tu.“
A to je obrovský rozdiel.
Z odborníka sa stal zároveň marketér
Človek môže byť skvelý terapeut, kouč, remeselník, lektor, architekt, účtovník alebo odborník vo svojom odbore.
Ale dnes sa od neho často očakáva ešte niečo navyše.
Aby bol zároveň copywriterom. Grafikom. Moderátorom. Fotografom. Tvorcom videí. Obchodníkom. Správcom sociálnych sietí. A v posledných rokoch ešte aj človekom, ktorý rozumie SEO, algoritmom, reklamám a umelej inteligencii.
Nie preto, že si tieto profesie vybral. Ale preto, že chce robiť svoju pôvodnú prácu.
Aj výskumy medzi malými podnikateľmi ukazujú tento paradox: sociálne siete považujú za dôležité pre podnikanie, ale zároveň majú problém neustále vytvárať aktuálny obsah a sledovať meniace sa trendy.
A tak sa niekedy stáva zvláštna vec. Viac času venujeme rozprávaniu o svojej práci než samotnej práci.
A potom príde porovnávanie,
Otvoríme sociálnu sieť.
A vidíme:
Ona má plný workshop.
On predal nový kurz.
Táto žena má desaťtisíc followerov.
Tento človek má pod každým príspevkom stovky reakcií.
A pomaly začne vznikať presvedčenie:
Musím robiť to isté.
Musím viac publikovať.
Musím viac natáčať.
Musím byť osobnejšia.
Musím ukazovať svoj život.
Musím hovoriť hlasnejšie.
Musím byť viditeľnejšia.
Musím sa viac predávať.
A možno práve tu vzniká ďalší problém.
Nie marketingový. Vnútorný.
Začíname totiž svoju hodnotu, úspech a niekedy dokonca vlastnú sebaúctu merať odozvou zvonka.
Koľko ľudí prišlo?
Koľko sa prihlásilo?
Koľko reagovalo?
Koľko kúpilo?
Koľko lajkov?
Koľko pozretí?
Koľko followerov?
A keď výsledok nepríde, nepríde iba ekonomické sklamanie.
Pridáva sa frustrácia.
Pocit zlyhania.
Pochybnosť o sebe.
Ľútosť.
A ďalší tlak:
Musím robiť ešte viac.
Ale čo ak problém nie je v tom, že robíme málo?
Čo ak sme sa iba všetci navzájom presvedčili, že existuje jediná cesta?
Viac obsahu.
Viac reklamy.
Viac videí.
Viac osobnej značky.
Viac viditeľnosti.
Viac aktivity.
Marketingové dáta pritom ukazujú, že investície do videa, sociálnych sietí a ďalšieho obsahu ďalej rastú. V jednom veľkom B2B prieskume plánovalo 61 % marketérov zvýšiť investície práve do videa.
Takže všetci produkujeme viac.
A keď všetci produkujeme viac, každý jednotlivý hlas musí bojovať o ešte menší kúsok pozornosti.
Vzniká zvláštny kruh.
Viac obsahu vytvára potrebu ešte väčšieho množstva obsahu.
A človek môže mať pocit, že stojí na bežiacom páse, ktorý sa stále zrýchľuje.
A čo ak z toho nechceme utiecť, ale vystúpiť?
Nemyslím si, že riešením je prestať komunikovať.
Ani zahodiť sociálne siete.
Ani romanticky čakať, že keď budeme dobrí, „vesmír nám klientov nejako pošle“.
Viditeľnosť má svoje miesto.
Marketing má svoje miesto.
Obchod má svoje miesto.
Ale možno je rozdiel medzi tým, keď marketing používame, a tým, keď marketing začne používať nás.
Keď už netvorím preto, že mám čo povedať, ale preto, že dnes „musím niečo dať von“.
Keď nenatáčam video preto, že chcem niekomu niečo odovzdať, ale preto, že algoritmus vraj preferuje video.
Keď nevytváram kurz preto, že cítim potrebu ľudí, ale preto, že všetci okolo mňa práve predávajú kurzy.
A keď svoju energiu nepripútavam k práci samotnej, ale k výsledku:
Musí sa to predať.
Musí prísť dvadsať ľudí.
Musí to fungovať.
Práve toto môže byť nesmierne vyčerpávajúce.
Pretože veľká časť našej životnej energie začne tiecť do očakávania.
A tam, kde je silné očakávanie, veľmi ľahko vzniká aj sklamanie.
Možno potrebujeme zmeniť otázku.
Namiesto:
Čo ešte musím urobiť, aby som bola úspešná?
sa možno môžeme pýtať:
Z akého miesta svoju prácu tvorím?
Zo strachu, že nebude dosť?
Alebo z dôvery?
Z porovnávania?
Alebo zo svojej vlastnej cesty?
Z potreby dokazovať svoju hodnotu?
Alebo z vedomia vlastnej hodnoty?
Z tlaku?
Alebo z radosti z tvorby?
To neznamená, že keď zmeníme myslenie, automaticky sa zaplní každý workshop alebo zazvoní telefón.
Takto jednoducho svet nefunguje.
Ale naše vnútorné nastavenie zásadne mení spôsob, akým sa rozhodujeme, ako komunikujeme, koľko energie míňame a ako prežívame úspech aj neúspech.
Sme tvorcami svojho života
Čoraz viac premýšľam nad tým, koľko energie človek vloží do toho, aby presvedčil svet vonku, že je dostatočne dobrý.
A ako málo času niekedy venuje tomu, aby sa obrátil dovnútra.
Ako vlastne žijem?
Ako sa pri svojej práci cítim?
Čomu verím?
Čo od svojej práce očakávam?
Čoho sa bojím?
Som v neustálom nedostatku?
Alebo dokážem vnímať aj to, čo už mám?
Pretože spôsob, akým myslíme a cítime, ovplyvňuje naše rozhodovanie, naše vzťahy, naše správanie – a postupne aj podobu života, ktorý vytvárame.
Možno teda nepotrebujeme ďalší návod:
„Sedem spôsobov, ako zvýšiť dosah na Instagrame.“
Možno občas potrebujeme zavrieť Instagram.
Stíšiť všetky rady.
Prestať sa na chvíľu pozerať na to, čo robia ostatní.
A položiť si oveľa nepríjemnejšiu otázku:
Keby som sa prestala báť, že o mňa nebude záujem, robila by som svoju prácu a komunikovala ju presne takto?
A možno ešte jednu:
Koľko z toho, čo dnes robím pre svoje podnikanie, naozaj vychádza zo mňa – a koľko robím iba preto, že som uverila, že sa to musí?
Kedysi možno stačil jeden riadok v Zlatých stránkach.
Dnes jeden riadok nestačí.
Ale možno sme sa dostali do opačného extrému a začali veriť, že nestačí nikdy nič.
Ani článok.
Ani video.
Ani desať videí.
Ani sto príspevkov.
A práve z tejto predstavy môže byť oslobodzujúce vystúpiť.
Nie prestať byť viditeľný.
Ale prestať svoju existenciu dokazovať.
Možno totiž nepotrebujeme byť všade.
Možno potrebujeme byť na správnom mieste, hovoriť k správnym ľuďom a robiť svoju prácu tak, aby sa o nej ľudia prirodzene rozprávali.
A zvyšnú energiu?
Tú možno konečne môžeme vrátiť tam, kam patrí.
Do svojej práce.
Do svojho života.
A k sebe.
www.priestor.plus – PRIESTOR PRE ZMENU
