Svetlo na konci tunela pochádza z reflektorov vlaku idúceho proti tebe.“ ~ Murphyho zákon
Tento výrok je typickým príkladom Murphyho zákona – cynického pohľadu na realitu, podľa ktorého: ak sa niečo môže pokaziť, pravdepodobne sa to aj pokazí.
Na prvý pohľad pôsobí ako číry pesimizmus — nádej (svetlo na konci tunela) je klamná, a namiesto nej prichádza ešte väčšia hrozba (vlak). No pri hlbšom zamyslení môže byť tento výrok aj výzvou k bdelosti, k realistickému vnímaniu života.
Často sa totiž sústredíme na nádej — úpenlivo túžime po lepších zajtrajškoch — a pritom si nevšímame, že nás možno vedie presne opačným smerom.
Svetlo na konci tunela totiž nemusí vždy znamenať vyslobodenie či úľavu. Môže to byť osvetlenie témy, ktorej sme sa dlho vyhýbali. A práve tým do nášho života vstupuje ďalšia skúška, výzva, nový stret so sebou samým.
Citát nás tak učí pokore. Pripomína, že šťastné konce neprichádzajú automaticky. Vyžadujú si bdelosť, odvahu, ale aj ochotu rozlúčiť sa s vlastnými ilúziami. Nádej, ktorá vedie k rastu, nie je sladkou útechou, ale vnútornou silou, ktorá nás drží, aj keď svetlo navonok zhasne.
Skutočné svetlo prichádza zvnútra — ako tichý plameň vedomia, ktorý neosvetľuje len cestu pred nami, ale aj naše vlastné tiene.
Ak sa chceš zastaviť a zamyslieť:
Kedy som sa naposledy tešil/a na „svetlo na konci tunela“, ale ukázalo sa, že to bola len ďalšia výzva alebo pokračujúci problém?
Čo vo svojom živote považujem za nádej – a je to skutočne cesta, alebo len ilúzia úniku?
Aké signály dnes prehliadam – tie, ktoré by mohli byť reflektormi, nie majákom nádeje?
Čo by som mohol/a zmeniť vo svojom prístupe, aby som sa nenechal/a oklamať falošnou nádejou a zároveň si uchoval/a vnútornú silu?
www.priestor.plus
