„Prečo zostávaš vo väzení, keď sú dvere doširoka otvorené?“ ~ Rúmí
Tento citát nehovorí o väzení z kameňa a železa — hovorí o väzení v hlave, o zvykoch a strachoch, v ktorých sa človek naučí bývať tak dlho, až mu začnú pripadať ako domov. Väzenie môže mať podobu starých presvedčení: „Na to nemám.“ „Musím vydržať.“ „Ak odídem, sklamem.“ „Som taký/á a hotovo.“ Zároveň môže ísť aj o vzorce správania, ktoré nás dlhodobo ničia, no sú známe, teda „bezpečné“.
Rúmí sa nepýta, či máš kľúč. Hovorí, že dvere sú otvorené. Tým naznačuje, že možnosť zmeny existuje už teraz — len ju človek nevníma, alebo jej neverí. A tu je jadro: veľa našich obmedzení nie je reálnych, ale naučených. My sami si vytvoríme príbeh, ktorý nás udrží vnútri: že odchod bude bolieť, že sloboda je neistá, že vonku je tma, že nevieme kráčať bez reťazí.
Lenže sloboda často nevyzerá ako eufória. Sloboda vyzerá ako odvaha urobiť malý krok: povedať nie, odísť z toxického prostredia, prestať prosiť o prijatie tam, kde ho nikdy nedostaneme, dovoliť si byť začiatočníkom. A paradoxne — aj keď sú dvere otvorené, zostať vo väzení môže byť pohodlnejšie, lebo tam aspoň vieme, čo nás čaká.
Rúmího otázka preto nie je obvinenie. Je to budíček. Je to výzva, aby sme sa pozreli pravde do očí: Niektoré klietky už dávno nemajú zámok. Len sme si zvykli neodchádzať.
Transformačné otázky (na prácu so sebou), ktoré si môžeš písať do denníka alebo si ich prejsť postupne.
1) Pomenuj svoje „väzenie“:
Čo je moje aktuálne väzenie? (vzťah, práca, návyk, myšlienka, strach…)
Kedy som sa v ňom ocitol/a? A prečo som tam ostal/a?
Aký príbeh si o tom hovorím?
2) Ak chceš nájsť otvorené dvere:
Kde sú tie „otvorené dvere“ v mojom živote práve teraz?
Aké možnosti mám, ktoré ignorujem alebo zľahčujem?
Čo by urobil človek, ktorý verí v seba o 10 % viac?
Ak máš chuť sa zamyslieť ešte viac a zažiť transformačný koučing, mentoring, etikoterapiu, kontaktuj nás na email: office@priestor.plus
