„Tak čo mám robiť inak, aby som konečne mala dosť zákazníkov?“, opýtala sa žena, ktorá na konzultácii riešila svoj biznis problém.
„Vnímam tvoje obrovské úsilie, tlak na výkon a za tým všetkým potrebu kontroly“, povedala som.Úspechu stojí v ceste to, že máme veci pod kontrolou. Ak plachtíme vzduchom na rogale alebo sa vezieme na surfe, nemáme pod kontrolou vzdušné prúdy, ani vlny. Nesnažíme sa ich ovplyvniť a zmeniť ich na svoj obraz, lebo ani nemôžeme. Ideme s prúdom alebo sa vezieme na vlne a sme úspešní do tej miery, ako ďaleko sa prúdu či vlnám poddáme.
Pokiaľ však veci neustále kontrolujeme, vypovedá to o nás jednu zásadnú vec, a to že máme na všetko lepšie riešenie a lepšiu odpoveď a to nielen pre seba, ale pre každého, kto nás počúva. A tak robíme viac, ako je únosné a rovnaký meter používame na iných.
Za niečím, čo sa tvári ako naše odhodlanie, nasadenie, intenzita, ambície, sa skrýva dobre maskovaný strach. Náš strach zo zlyhania, z možnej straty alebo z nedostatku.
Bojíme sa, že nie sme dosť dobrí alebo že našim konaním niekoho sklameme. Bojíme sa niekoho odmietnuť a snažíme sa vyhovieť každému. A tak všetko riadime a nechceme sa toho kormidla vzdať, kontrolujeme seba aj iných do tej miery, až je to neúnosné.
Situácie sú niekedy tak viditeľné, až raz konečne pochopíme, že na konci, pri dosiahnutí cieľa paradoxne vôbec nie sme šťastní. Až vtedy prídeme na to, že nám to nielenže nevytvára pohodu, no často nielen nám, aj iným priam strpčuje život. Ak sa vzdáme neprestajného dirigovania seba aj iných, pochopíme, akú odpoveď nám život ponúka priam ako zákusok na tanieri.
Je to vlastne jednoduché.
Vzdať sa kontroly a dôverovať tomu, čo nám vstupuje do cesty.
Pripustiť, že slnko vyjde každé ráno aj bez toho, že by sme zdvihli oponu a vyhlásili začiatok predstavenia.
Pripustiť, že nemôžeme tlačiť rieku, lebo tečie sama.
Nemať potrebu vyjadrovať nespokojnosť, sťažnosti, lamentácie či iné prejavy nesúhlasu s tým, čo sa nám deje.
Pripustiť, že všetko je dokonalé také, aké práve je.
Stačí sa nadýchnuť, vydýchnuť, vedome odpočívať a pustiť tú šialenú kontrolu.
Veď keď sadáme do lietadla, tiež sa vzdávame velenia. Odovzdávame ho kapitánovi. Urobme to aj teraz.
Zastavme ten tok obáv a strachov v našej mysli a odovzdajme sa kapitánovi s menom Srdce. Potom zapojíme svoj šiesty zmysel – intuíciu a vtedy začne všetko to, čomu doteraz stála v ceste kontrola, konečne prúdiť smerom k nám.
© Zora Vypušťáková