Listovala som si v spoločenskom týždenníku, ktorý vychádza už roky. Často sa ku mne dostane cez človeka, ktorý ho kupuje pravidelne. Možno je to pre neho zvyk. Možno má pocit, že práve toto sú informácie, ktoré treba vedieť. Možno verí, že človek má byť „v obraze“.
A tak som si v ňom listovala. Nie raz. Nie v jednom čísle. Po viacerých vydaniach som si položila otázku: Vedia redaktori a novinári, ktorí tieto články tvoria, čo vlastne robia?
A ak to nevedia, potom iba vykonávajú vôľu tých, ktorí veľmi dobre vedia, ako sa s človekom pracuje. Ako sa manipuluje s jeho pozornosťou. Ako sa v ňom vyvolávajú emócie. Ako sa jeho myseľ zahlcuje obrazmi strachu, smútku, hnevu, bezmocnosti a odporu.
Články o vraždách. O ťažkých prípadoch, ktoré sa stali v jednej lokalite Slovenska. O intrigách. O utrpení, ktoré ľudia prežívajú. O nedostatku lásky. O šikane. O sklamaniach. O tom, ako sa stáva takmer prirodzeným, že človek stráca kontakt s prírodou, so sebou, so svojím telom aj so svojím vnútorným hlasom.
Čítame o tom, že jediné riešenie zdravotného stavu nájdeme cez naše „bezplatné“ zdravotníctvo. O smútku. O ťažkých osudoch ľudí, ktorí trpeli a nevedeli zvrátiť svoj život. O nedokončených projektoch. O čudnej móde, ktorá by možno neobstála ani na karnevale. O politikoch, ktorých pôsobenie reálne nedáva zmysel. O škodách, ktoré vznikli spoločnosti, kultúre, konkrétnym ľuďom. O ničivom počasí, ktoré môže vyčíňať aj počas dovoleniek, a o všetkých možných rizikách, ktoré to môže priniesť.
Samozrejme, nesmú chýbať mafiáni. Krádeže. Rozkrádanie verejného majetku. Drahé diaľnice. Ešte drahšie omyly. A popri tom hlúpe, doslova hlúpe minirubriky o takzvaných celebritách, o ich druhých, tretích, štvrtých vzťahoch a manželstvách, o ich krízach, rozchodoch, návratoch a nových začiatkoch, ktoré sa tvária ako spoločensky dôležitá informácia.
A medzi tým všetkým reklamy.
Re-klamy = opakovaný klam. Re-klamy na to, ako zmeniť vysoký tlak. Ako dosiahnuť slobodu pre upchatý nos a dutiny. Ako vyriešiť seboreu, kŕčové žily, bolesti kĺbov, nafúknuté brucho, padanie vlasov, únavu, pálenie záhy, suché päty, nepokojné nohy alebo „problém, o ktorom sa nehovorí, ale trápi každého druhého Slováka“. Človek sa pri tom už takmer pousmeje, lebo medzi mafiánom, neverou, tragédiou, politickou absurditou a reklamou na zázračný gél na hemoroidy sa zrazu ukáže celý obraz sveta, ktorý nám je podsúvaný ako bežná denná dávka reality.
A toto všetko sa posúva bežnému slovenskému čitateľovi. Spotrebiteľovi informácií. Človeku, ktorý sa tým sýti, zahlcuje svoju myseľ, svoje vedomie, svoje vnútro. A už pri čítaní článkov sa v ňom niečo začne hýbať. Rozvibruje sa jeho emočné telo. Emócie začnú pracovať.
Ľútosť. Odpor. Strach. Hnev. Niekedy dokonca veľmi spravodlivý hnev.
Lenže aj „spravodlivý“ hnev je energia. Aj falošný súcit, ktorý nás vtiahne do cudzieho utrpenia bez toho, aby sme mohli reálne pomôcť, je energia. Aj odpor, ktorý cítime voči nespravodlivosti, je energia. Aj strach z toho, čo všetko sa ešte môže stať, je energia.
A práve o túto energiu ide.
Možno sa to deje cielene. Možno účelovo. Možno len zo zotrvačnosti systému, ktorý pochopil, že pozornosť človeka je najdrahšia mena. Ale výsledok je rovnaký: odovzdávame svoju energiu tam, kam smeruje naša pozornosť.
Dávame ju článkom, ktoré čítame. Televízii, ktorú sledujeme. Spoločenskému dianiu, ktoré v sebe neustále komentujeme, prežívame, odsudzujeme alebo ľutujeme. Podporujeme ho svojimi emóciami, hoci si často neuvedomujeme, že práve pozornosť spojená s emóciou je veľmi silná tvorivá sila.
Naša pozornosť je naša energia.
A tam, kam ju dávame, tam posilňujeme realitu, ktorú potom prežívame.
Možno práve toto nám bolo dlho zamlčané. A pritom to bolo dokonale ukázané aj vo filmoch, ktoré mnohí videli, ale nie všetci im porozumeli. Taký Matrix. Príbeh človeka, ktorý odovzdáva svoju energiu v dôsledku ilúzie, v ktorej žije. V dôsledku virtuálneho sveta, ktorý považuje za skutočnosť. Myslí si, že z neho niet úniku. Myslí si, že tak to má byť. Že takto je to správne. Že iná možnosť neexistuje.
A predsa existuje.
Vždy existuje možnosť vystúpiť.
Nemusíme kupovať časopisy, ktoré v nás zanechávajú ťažobu. Nemusíme sledovať televízne kanály, po ktorých sa cítime horšie než predtým. Nemusíme pozerať správy len preto, že „treba vedieť, čo sa deje“. Nemusíme chodiť na podujatia, ktoré nás nenapĺňajú. Nemusíme sedieť v kine na filme, ktorý v nás vyvoláva prázdno, násilie alebo vnútorný nepokoj. Nemusíme podporovať pseudokultúru, ktorá sa tvári ako umenie, ale v skutočnosti človeka zanecháva rozbitým, znechuteným alebo odpojeným od seba.
Nemusíme viesť rozhovory, ktoré sú len výmenou strachu, klebiet a sťažností. Nemusíme sledovať profily ľudí, po ktorých sa cítime menejcenní. Nemusíme čítať komentáre, ktoré v nás prebúdzajú agresiu. Nemusíme sa zúčastňovať na hádkach, v ktorých nikto nehľadá pravdu, iba potrebuje vyhrať. Nemusíme si púšťať do domu všetko, čo kričí najhlasnejšie.
Môžeme prestať.
A môžeme začať inak.
Môžeme začať vedome vyberať, čomu dáme svoju pozornosť. Môžeme čítať knihy, ktoré nás pozdvihujú. Môžeme tráviť čas v prírode. Môžeme sa viac hýbať, viac dýchať, viac mlčať. Môžeme počúvať hudbu, ktorá harmonizuje naše vnútro. Môžeme si variť jedlo s pokojom. Môžeme sa stretávať s ľuďmi, pri ktorých nemusíme hrať rolu. Môžeme tvoriť. Písať. Maľovať. Sadiť. Upratovať svoj priestor aj svoje myšlienky. Môžeme si klásť otázku: Ako sa pri tomto cítim? A chcem tomu ešte dávať svoju energiu?
Pretože sloboda často nezačína veľkým gestom. Začína obyčajným rozhodnutím: toto už nesledujem. Toto už nečítam. Toto už nepodporujem. Toto už so mnou neladí.
A čím viac si človek začne chrániť svoju pozornosť, tým viac sa mu vracia energia. Tým jasnejšie cíti, čo je jeho a čo nie. Tým ľahšie rozpozná, čo ho vyživuje a čo ho vysáva. Tým viac sa vracia do svojej vnútornej integrity.
Lebo ako myslíme, tak cítime. Ako cítime, tak konáme. A ako konáme, taký život si tvoríme.
Možno je čas prestať byť iba spotrebiteľom informácií.
Možno je čas stať sa vedomým tvorcom vlastného vnútorného sveta.
Priestor pre zmenu www.priestor.plus
