- séria CESTA DOVNÚTRA o pôste a vnútorných procesoch, ktoré prináša
Pôst zvláštnym spôsobom spomaľuje čas.
Nie preto, že by sa zrazu nič nedialo. Práve naopak. Človek môže fungovať, pracovať, variť, starať sa o domácnosť, byť s ľuďmi, dokonca mať viac energie než inokedy. Ale niečo sa predsa len zmení. Začne viac vnímať.
Svoje telo. Svoje reakcie. Ľudí okolo seba. Vône. Nálady. Slová. Jemné napätia vo vzťahoch. Aj to, čo by inokedy možno prešlo bez povšimnutia.
A čím dlhšie v pôste som, tým viac mám pocit, že práve toto je jedna z jeho najzaujímavejších rovín.
Dnes sa končí siedmy deň a začínam vnímať, že po prvých dňoch sa táto skúsenosť opäť mení. Možno k nej ešte niečo doplní aj zajtrajšok.
Človek sa počas pôstu v mnohých témach zastaví. Spomalí. A možno si začne všímať aj veci, ktoré by v bežnom tempe jednoducho prehliadol.
Nie vždy pritom nachádza porozumenie zo strany okolia. Niekto reaguje obavou, niekto otázkami.
Ale čím dlhšie v pôste som, tým viac vnímam, že to vlastne nie je také podstatné. Dôležité je vedieť, prečo to robím. Prečo som sa do toho pustila. Čo za týmto rozhodnutím pre mňa je.
Keď má človek jasno vo vlastnom zámere, nepotrebuje ho neustále obhajovať. Nemusí presviedčať druhých, vysvetľovať ani dokazovať, že jeho cesta je správna. Stačí vedieť, prečo po nej kráča.
Kríza alebo energia?
Pôst nemusí mať každý deň rovnakú tvár. Niekomu môže byť nevoľno. Niekto cíti slabosť, hlad alebo únavu. Pri dlhších pôstoch môžu prichádzať aj rôzne krízové obdobia.
A potom sú ľudia, ktorí zažívajú takmer opačný stav. Viac energie, väčšiu ľahkosť, menšiu potrebu spánku, jasnejšiu myseľ.
Niekedy sa hovorí až o akejsi eufórii pôstu.
A je na tom niečo paradoxné. Človek nič neje – a cíti sa plný energie. Zatiaľ čo časť jeho okolia takmer umiera od obáv, čo všetko sa mu môže stať.
Aj ja tento pôst zažívam skôr ako obdobie veľkého prívalu energie. Včera som pracovala doslova ako raketa, predovšetkým intelektuálne.
A pritom sa môže stať, že práve medzi štvrtým až siedmym dňom sa znovu objaví hlad alebo väčšia únava. Pôst jednoducho nie je rovná čiara. Skôr je to zvláštna vlna, na ktorej sa človek učí vnímať svoje telo trochu pozornejšie než inokedy.
Keď varíte a nejete
Jednou zo zvláštnych skúseností môjho aktuálneho pôstu je varenie. Celý týždeň varím pre svojich mužov – manžela a dvoch synov. Polievky, teplé jedlá, dezerty. A nič z toho neochutnávam.
Varím „bájočko“ – to je špeciálna miera, ktorú ma kedysi naučila moja mama. Bájočko znamená jednoducho – od oka. Intuitívne. A skvele mi to funguje. Dokonca mi hovoria, že je to mimoriadne chutné a všetko chvália.
Čakala by som, že práve varenie bude počas pôstu veľkým pokušením. Vôňa jedla, jeho príprava, pohľad na hotové jedlo. Ale deje sa niečo iné.
Keď varím, dostávam sa do svojho flow. A zistila som, že sa cítim zvláštnym spôsobom vyživená. Nie jedlom, ale tým, že s láskou pripravujem obživu pre ľudí, ktorých mám rada.
A možno je to ďalšia zaujímavá skúsenosť pôstu: človeka nemusí sýtiť iba jedlo. Môže nás sýtiť tvorenie, láska, blízkosť, zmysluplná činnosť či pocit, že niekomu niečo dávame.
Keď sa ozve telo
Na začiatku pôstu som cítila mierne prichrípnutie. Postupne sa to začalo uvoľňovať.
A zároveň som si uvedomila, že telesný pocit nemusím iba pasívne sledovať. Nie preto, aby som každému telesnému symptómu okamžite pripísala psychologický význam. A už vôbec nie preto, aby som ignorovala zdravotný problém.
Ale môžem sa pri ňom zastaviť a položiť si otázky:
Čo už nepotrebujem niesť? Čo ma ťaží? Čo sa vo mne možno ešte drží? Čo mi moje telo pripomína? Koho alebo akého vzťahu sa to môže týkať? A predovšetkým – ako sa to týka mňa?
Takýto malý vnútorný self-coaching si môžeme urobiť kedykoľvek. Pôst však vytvára zvláštny priestor, v ktorom tieto otázky niekedy počujeme hlasnejšie.
Štyri debničky hojnosti
Včera som mala aj malú fyzický výdaj energie. Bolo treba postarať sa o hrušky. Naša krásna hruška tento rok zarodila v takej hojnosti, že som nazbierala štyri debničky.
A pri oberaní som veľmi silno precítila vďačnosť. Za hojnosť. Nie iba za tie hrušky. Za hojnosť ako takú.
Veď každý deň môžeme precítiť hojnosť niečoho. Otvoríme chladničku a máme z čoho pripraviť jedlo. Otvoríme mrazničku a znovu vidíme, koľko toho máme. Máme strechu nad hlavou, teplo, vodu, posteľ, do ktorej si večer ľahneme.
Máme ľudí, ktorých môžeme milovať. Možno máme rodinu, priateľov, dobré vzťahy, prácu, ktorá nám dáva zmysel, čas, ktorý sme si dokázali vytvoriť sami pre seba. Máme skúsenosti, poznanie, tvorivosť, zdravie, silu, prírodu, rozhovory, ktoré nás obohacujú, ľudí, ktorí nás sprevádzajú. A niekedy môžeme cítiť vďačnosť dokonca aj za skúsenosti, ktoré boli ťažké, ale niečo nás naučili.
Dnes som túto hojnosť videla veľmi konkrétne. V štyroch debničkách hrušiek, v miske sliviek na zajtrajší slivkový koláč, v spomienke na mirabelky, ktoré sme už zozbierali, a v našej malej záhradke.
Máme malé stromčeky. A predsa sú obsypané.
Možno je aj toto jeden z obrazov života: Nie vždy rozhoduje veľkosť. Aj niečo malé môže priniesť bohatú úrodu.
A tak som si povedala ešte jednu vec. Ženy, pečme sezónne koláče. Nie preto, že potrebujeme ďalší dezert, ale preto, že slivkový koláč patrí ku koncu leta. Tak ako vôňa dozrievajúceho ovocia, ranný chlad, mäkké popoludňajšie svetlo a pomaly sa skracujúce dni.
Aj toto je spôsob, ako zostať v kontakte s tým, čo práve je.
Hojnosť ako kontemplácia
Hojnosť nás môže priviesť k zvláštnemu zastaveniu. K meditácii, modlitbe, ku kontemplácii. K jednoduchému uvedomeniu:
Toto je môj život práve teraz.
Nie včera. Nie zajtra. Nie až keď sa niečo skončí. Nie až keď niečo dosiahnem. Nie až keď budú okolnosti ideálne.
Všetko sa deje iba tu a teraz.
A v tomto okamihu sa môžem rozhodnúť, kam upriamim svoju pozornosť. Na to, čo mi chýba, alebo na to, čo už mám? Na nedostatok alebo na hojnosť?
A možno je ešte zaujímavejšie položiť si otázku: Dokážem naplno prijať život, ktorý sa odohráva práve teraz, bez potreby čakať, kým bude iný?
Keď nám niečo rastie pod nohami
Moja dnešná úroda však nebola iba ovocná. Natrhala som aj neúrekom žihľavy.
A pri pohľade na ňu som si povedala: keď mi tu tak krásne rastie, možno chce byť použitá. Urobíme z nej silný výluh na vlasy.
A opäť mi napadlo, ako zvláštne sa o nás príroda dokáže postarať. Veľa vecí stále hľadáme ďaleko. Kupujeme ich, objednávame, dovážame, hľadáme komplikované riešenia. A pritom nám niekedy to, čo práve potrebujeme, rastie doslova pod nohami.
Možno aj cesta dovnútra funguje podobne. Nemusíme stále hľadať niečo ďaleko od seba. Niekedy stačí začať vnímať to, čo tu už dávno je.
Melanchólia, clivota a sny
Pôst však nie je iba energia, ľahkosť a radosť. Môžu prísť aj chvíle zvláštnej melanchólie. Smútok. Clivota. Nálada, pri ktorej ani presne nevieme, odkiaľ prichádza.
A môžu sa objaviť sny. Niekedy dokonca témy, ktoré sa nám veľmi dlho nesnívali.
Možno ich netreba okamžite analyzovať ani z nich robiť veľké závery. Stačí si ich všimnúť. Čo sa mi vracia? Prečo práve teraz? Je tu niečo nedokončené? Niečo, čo potrebuje byť videné? Alebo je práve čas niečo pustiť?
Aj sen môže byť jednoducho ďalším materiálom pre sebapoznanie.
Keď sa zostria zmysly
Počas tohto pôstu vnímam aj výraznejšiu citlivosť zmyslov. Vône sú intenzívnejšie, podnety ostrejšie. Ale nevnímam to iba cez telo. Akoby sa zvýšilo aj vnútorné rozlíšenie.
Veľmi jasne rozpoznávam napríklad rôzne formy manipulácie. Nielen hrubý tlak, otvorené presadzovanie vlastnej vôle či snahu dostať druhého tam, kam ho potrebujeme dostať.
Sú tu aj oveľa jemnejšie hry. Vytváranie pocitu viny. Náznaky. Nepriame očakávania. Tlak ukrytý za starostlivosťou. Hra na obeť, záchrancu či autoritu. Selektívne podávanie informácií. Snaha vyvolať v druhom určitú emóciu, aby sa napokon rozhodol tak, ako si prajeme my.
Manipulácia nemusí byť vždy tvrdá. Niekedy býva veľmi prívetivá, kultivovaná a dokonca zabalená do dobra.
Nie všetko, čo na druhých rozpoznáme, musí byť našou projekciou či zrkadlom. Aby človek vedel identifikovať manipuláciu, agresiu, závisť, klamstvo alebo mocenskú hru, nemusí byť nositeľom toho istého vzorca. Môže mať skúsenosť, pozorovacie schopnosti, poznanie ľudského správania alebo jednoducho dostatočný vnútorný odstup. Niekedy teda iba vidíme správanie, ktoré sa pred nami skutočne odohráva – bez potreby sa doň emočne zapliesť.
A možno práve tu prichádza jedna z najsilnejších skúseností týchto dní.
Vidím ju. Rozpoznávam ju. Ale nemusím na ňu automaticky reagovať.
Nemusím sa uraziť, bojovať ani sa nechať vtiahnuť do cudzej hry. Môžem si nastaviť hranicu, povedať svoje a pritom zostať pokojná.
Dokonca môžem voči druhému človeku cítiť súcit. Nie ľútosť. Nie súhlas. Nie rezignáciu. Ale pochopenie, že aj manipulácia môže byť spôsob, ktorým sa človek snaží dosiahnuť niečo, čo nevie alebo nechce komunikovať priamo.
A tu sa učím jednu veľmi dôležitú vec: Súcit a hranice sa nevylučujú.
Môžem rozumieť tomu, prečo niekto niečo robí, a zároveň mu nemusím dovoliť, aby to robil voči mne.
Možno aj toto je jedna z podôb vnútornej slobody. Nie nemať okolo seba ľudí, ktorí nás skúšajú ovplyvňovať, ale vidieť, čo sa deje, a nestratiť pritom seba.
A možno práve v tom je ďalší rozmer pôstu.
Keď na chvíľu prestaneme zapĺňať telo, môže vzniknúť viac priestoru vnímať. Telo, myseľ, emócie, vzťahy, prírodu, hojnosť, svoje hranice aj obyčajný okamih.
A čím ďalej touto cestou kráčam, tým viac si uvedomujem, že pôst ma neučí iba vydržať bez jedla. Učí ma vnímať.
Možno je práve to jedna z jeho najväčších hodnôt. Nie prázdny žalúdok, ale priestor, ktorý sa v tom prázdne môže otvoriť.
A čo zostane, keď stíchneme?
A prichádza uvedomenie, že otázka sa týka toho, čo začneme počuť, keď na chvíľu stíchnu niektoré naše bežné potreby, automatizmy a rozptýlenia.
Čo sa vynorí, keď nemusíme každú chvíľu niečo dopĺňať, riešiť, konzumovať alebo okamžite reagovať?
Čo zo svojho života naozaj potrebujeme niesť ďalej – a čo už môžeme položiť?
Čo robíme preto, že to skutočne chceme, a čo iba preto, že sme si zvykli?
A dokážeme byť v prítomnom okamihu natoľko doma, že nepotrebujeme čakať na inú verziu svojho života, aby sme ho mohli naplno žiť?
Možno práve tieto otázky sú pre mňa v tejto chvíli zaujímavejšie než samotný počet dní bez jedla.
A možno k nim zajtrajšok pridá ďalšie.
Čo sa začne ozývať, keď na chvíľu stíchnu veci, ktorými bežne zapĺňame svoj deň?
A čo by v živote zostalo, keby sme odložili všetko, čím sa iba sýtime, zamestnávame alebo rozptyľujeme – a zostali na chvíľu skutočne sami so sebou?
Priestor pre zmenu
www.priestor.plus
#CestaDovnútra #Pôst #Hojnosť #Vďačnosť #Sebapoznanie #PrítomnýOkamih #Všímavosť #VedomýŽivot #VnútornýPriestor #Hranice #Vzťahy #NávratKSebe
