„Najprv pociťujeme len nedostatok, potom zmizne túžba po strave. Súčasne pri pôste prebieha čosi vnútorného. Telo je akési uvoľnené a skyprené, duch získava slobodu, všetko sa rozostupuje, získava ľahkosť. Ťažká a prekážajúca hmota je vnímaná menej a menej. Hranice skutočnosti sa začínajú pohybovať, priestor možností sa rozširuje, duch je vnímavejší, vedomie jasnozrivejšie, jemnejšie a mocnejšie, vzrastá cit pre vlastné rozhodnutia.“

Keď príde kríza – a potom rozhodnutie vrátiť sa k strave

  • séria CESTA DOVNÚTRA o pôste a vnútorných procesoch, ktoré prináša

Mám za sebou 11 nocí a 10 dní pôstu. Dnes popoludní som začala znovu jesť. A mám pocit, že práve posledné dni mi priniesli ďalšiu dôležitú časť tejto skúsenosti.

O tom, že po úvodných nevoľnostiach, hlade či slabosti môže prísť veľký nárast energie, som už písala. Tentoraz som ho zažila veľmi výrazne. Niektoré dni som mala až prekvapujúco veľa energie, najmä tvorivej. Dokázala som intenzívne pracovať a zároveň fungovať úplne bežne. Pôst však nie je rovná čiara. A práve dlhšie pôsty môžu priniesť aj krízu.

Keď sa energia zrazu zmení

Dr. Ruediger Dahlke vo svojich knihách o pôste opisuje takzvané pôstne krízy, ktoré sa môžu objavovať najmä pri dlhších pôstoch. Človek sa môže zrazu cítiť unavený, oslabený, môže mať pocit, akoby „naňho niečo liezlo“, a niekedy sa pridá aj psychická skľúčenosť. Môžu sa pripomenúť aj staršie telesné ťažkosti.

Dahlke tieto stavy interpretuje ako súčasť procesov, ktoré sa počas pôstu môžu znovu otvoriť. Ja ich vnímam aj ako zaujímavú príležitosť zastaviť sa pri tom, čo sa práve deje – bez potreby všetko okamžite vysvetľovať alebo hodnotiť.

U mňa boli poklesy výkonu minimálne. Za celých jedenásť dní sa mi iba dvakrát stalo, že som počas dňa cítila potrebu ľahnúť si a na chvíľu vypnúť. A práve toto môže byť ďalším učením pôstu. Keď som unavená, môžem si ľahnúť. Nemusím ešte viac zabrať. Nemusím samu seba premáhať. Nemusím ísť až na doraz.

Znie to jednoducho, ale koľkokrát v bežnom živote robíme presný opak? Telo hovorí „dosť“ a my pridáme. Sme vyčerpaní a presviedčame sa, že ešte chvíľu vydržíme. Pôst môže byť aj tréningom úplne iného návyku – včas sa zachytiť a rešpektovať to, čo práve potrebujeme. Mne pomáhal najmä spánok, dostatok pokoja a vedomie, že nemusím každý deň fungovať rovnako.

Ôsmy deň fantastický. Deviaty úplne iný.

Ôsmy deň môjho pôstu bol fantastický. Obrovská energia. Veľa času som dokonca strávila v kuchyni. Jedlo mi voňalo, prirodzene som jeho vôňu vnímala, ale nemala som potrebu jesť. A potom prišiel deviaty deň. Úplne iný. Trochu nepríjemný. Akoby sa niečo zlomilo. A možno to bola práve jedna z tých kríz.

Rozhodla som sa, že tentoraz pred ňou neutečiem. Nie v zmysle, že mám za každú cenu niečo vydržať. Ale chcela som najprv zistiť, čo sa vlastne deje.

Keď príde nepohoda, môžeme ju chvíľu pozorovať.

Čo presne cítim v tele?

Je to hlad?

Únava?

Slabosť?

Napätie?

Alebo je to emócia?

Čo mi pritom hovorí moja myseľ?

A čo chcem v tej chvíli urobiť?

Je to skutočná potreba – alebo impulz čo najrýchlejšie odstrániť nepohodlie?

Práve v takýchto chvíľach môžeme veľmi dobre vidieť vlastné automatizmy. Nemusíme každú myšlienku okamžite poslúchnuť. Môžeme ju zachytiť a nechať chvíľu byť. A potom sa rozhodnúť. Nie zo strachu. Nie z odporu. Nie preto, že „už to nevydržím“. Ale vedome.

Som rada, že som tým deviatym dňom prešla, pretože nasledujúca skúsenosť bola opäť iná.

Už ma to jednoducho nebaví

V určitom momente sa totiž začali ozývať celkom iné myšlienky. Už ma to nebaví. Už som sa pôstu nasýtila. A toto bolo zaujímavé. Nebolo to iba o strave.

Začala som si uvedomovať, že mi chýba spoločné stolovanie. Sedieť s mojimi blízkymi pri stole, jesť, rozprávať sa, smiať sa.  V mnohých rodinách je spoločné stolovanie veľmi silný rituál. Strava nie je iba príjem kalórií. Je súčasťou vzťahov, spoločných chvíľ, osláv, stretnutí a pocitu spolupatričnosti.

Počas pôstu som sa preto niekedy ocitala vo zvláštnej vnútornej samote. Nie v osamelosti. To je rozdiel. Bola som hlboko spojená sama so sebou a zároveň som zostávala spojená so svojimi blízkymi. Keď som potrebovala pomoc, dostala som ju. Boli sme spolu. Ale pri stole som predsa len stála trochu mimo jedného nášho spoločného rituálu. A aj toto som chcela vnímať.

Kríza ako príležitosť

Kríza nemusí znamenať iba to, že sa niečo pokazilo. Môže byť aj šancou. Práve v kríze sa totiž veľmi rýchlo ukáže, ako reagujeme na nepohodlie. Utekáme? Bojujeme? Premáhame sa? Hľadáme okamžité riešenie? Alebo dokážeme zostať chvíľu pri tom, čo cítime, pozorovať to a až potom sa rozhodnúť?

Možno práve preto môže byť pôst aj malým laboratóriom pre životné krízy. Nie preto, že by hlad a životná kríza boli to isté. Ale preto, že si môžeme nacvičiť spôsob, ako byť so sebou aj vo chvíli, keď nám nie je úplne príjemne. Bez okamžitého úniku. Bez dramatizácie. Bez násilia voči sebe.

A potom prišlo rozhodnutie skončiť

Dnes som vedela, že nastal čas. Nie preto, že by som skolabovala. Nie preto, že by som nedokázala pokračovať. A nie preto, že by som chcela čo najrýchlejšie utiecť pred nepríjemným stavom. Jednoducho som cítila, že môj pôst je dokončený.

A tak som ho popoludní vedome ukončila. S veľkou vďačnosťou. Poďakovala som za všetko, čo mi priniesol. Za telo, ktoré ma týmto obdobím previedlo. Za poznanie. Za všetky chvíle energie aj únavy. Za otázky. Za odpovede. Aj za veci, ktoré ešte odpoveď nemajú.

Bol to zatiaľ najpríjemnejší dlhý pôst, aký som absolvovala. Prvý môj dlhší pôst trval sedem dní, druhý osem dní. A teraz pribudla skúsenosť 11 nocí a 10 dní.

A fascinuje ma už len samotné poznanie: Bola som niekoľko dní bez jedla. A túto skúsenosť už mám. Nikto mi ju nevezme. Kedykoľvek sa v budúcnosti pre pôst opäť rozhodnem, nebudem vstupovať do úplne neznámeho priestoru. Už viem, že tým dokážem prejsť.

Nie iba ľahšia na váhe

Samozrejme, pôst sa prejaví aj na váhe. Ale čím dlhšie sa mu venujem, tým menej považujem počet schudnutých kilogramov za jeho hlavný zmysel.

Telo môže na pôst reagovať veľmi individuálne. Poznám napríklad človeka, ktorý počas dvojtýždňového pôstu schudol výrazne počas prvého týždňa a v druhom sa jeho hmotnosť prakticky nezmenila.

Pre mňa je preto váha iba jedným z údajov. Oveľa viac ma zaujíma, čo sa odľahčilo vo mne. Pretože dnes sa necítim ľahšia iba telesne. Mám pocit, že som odložila aj niektoré vnútorné témy. Niečo sa vyjasnilo. Niečo stratilo svoju váhu. Niečo som o sebe zistila. A niektoré otázky si, naopak, odnášam so sebou ďalej.

Možno práve toto je pridaná hodnota pôstu, ktorú nemožno odmerať kilogramami.

Aj načasovanie môže mať svoj význam

Tentoraz ma zaujala ešte jedna súvislosť. Dahlke sa vo svojom prístupe k pôstu venuje aj jeho načasovaniu vo vzťahu k lunárnym cyklom. Ja som sa tentoraz do svojho termínu trafila úplne intuitívne. Naposledy som jedla v čase splnu a celé ďalšie obdobie smerovalo k novu.

Tradične sa obdobie ubúdajúceho Mesiaca spája s púšťaním, odľahčovaním a očistou. Nech už človek vníma lunárne cykly akokoľvek, jedna vec je pre mňa podstatná: načasovanie a mentálna príprava majú význam.

Vedieť, prečo do pôstu vstupujem. Vytvoriť si naň podmienky. Rozhodnúť sa vedome. A nevstupovať doň ako do súťaže so sebou samou.

Dahlke odporúča pôst zaradiť približne dvakrát ročne. Pre mňa je na tejto myšlienke zaujímavá predstava pravidelného zastavenia – obdobia, keď môžeme vystúpiť zo svojich automatizmov, niečo vedome odložiť a možno zaviesť nový návyk. Nie ako trest. Nie ako výkon. Ale ako vedomý vzťah k sebe a prevzatie zodpovednosti za svoj život.

Pôst a choroba

Samostatnou témou je pôst počas choroby. Mám priateľa, ktorý keď cíti, že naňho „niečo lezie“, intuitívne prestane jesť a pôst si naordinuje sám.

Je to zaujímavá téma, ku ktorej sa ešte možno vrátim. Tu však treba byť obozretný – skúsenosť jedného človeka nemožno automaticky prenášať na druhého a pri ochoreniach, liekoch či dlhšom pôste je potrebné rešpektovať individuálny zdravotný stav a v prípade potreby sa poradiť s lekárom.

O to viac ma však zaujíma prastará skúsenosť, že pôst nemusí meniť iba telo.

Romano Guardini to už v roku 1943 vyjadril slovami:

„Najprv pociťujeme len nedostatok, potom zmizne túžba po strave. Súčasne pri pôste prebieha čosi vnútorného. Telo je akési uvoľnené a skyprené, duch získava slobodu, všetko sa rozostupuje, získava ľahkosť. Ťažká a prekážajúca hmota je vnímaná menej a menej. Hranice skutočnosti sa začínajú pohybovať, priestor možností sa rozširuje, duch je vnímavejší, vedomie jasnozrivejšie, jemnejšie a mocnejšie, vzrastá cit pre vlastné rozhodnutia.“

Keď čítam tieto slová po desiatich dňoch pôstu, mnohému z nich rozumiem inak než predtým. Nie mentálne. Prežitou skúsenosťou.

A možno práve to je na pôste pre mňa najfascinujúcejšie. Nie počet dní. Nie číslo na váhe. Ani dôkaz, koľko človek „vydrží“. Ale poznanie, ktoré sa dá získať iba tým, že tým človek skutočne prejde.

Ten pocit vnútorného odľahčenia, jasnosti a poznania sa totiž nedá odvážiť na žiadnej váhe.

A ja dnes pôst ukončujem s vďačnosťou – a zároveň s vedomím, že sa k nemu rada opäť vrátim.

Priestor pre zmenu

www.priestor.plus

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *