„Ak sa ešte niekedy vydám hľadať to, po čom túži moje srdce, nebudem hľadať ďalej než na vlastnom dvore. Pretože ak to nie je tam, znamená to, že som to vlastne nikdy nestratila.“
~ Dorotka, Čarodejník z krajiny Oz (1939)
Niekedy prejdeme kus sveta, aby sme napokon objavili to, čo sme mali celý čas na dosah.
Hľadáme šťastie v nových príležitostiach, pokoj v zmene prostredia, lásku v druhých ľuďoch a pocit vlastnej hodnoty v uznaní zvonka. Veríme, že niekde inde, za ďalšími dverami, v iných okolnostiach alebo v inom živote nájdeme to, čo nám práve teraz chýba.
A tak kráčame, skúšame, dosahujeme, získavame. Niekedy dokonca tak usilovne, že prestávame vnímať, čo už máme.
Dorotkino poznanie však nehovorí o tom, že nemáme objavovať svet, túžiť po nových skúsenostiach či odvážne vykročiť za svojimi snami. Práve naopak. Niekedy potrebujeme odísť veľmi ďaleko, aby sme dokázali skutočne uvidieť to, od čoho sme odišli.
Možno však nie je najdôležitejšie, ako ďaleko sa dostaneme, ale s akým poznaním sa vrátime k sebe.
Vlastný dvor v tomto príbehu nemusí znamenať iba domov. Môže byť obrazom nášho vnútorného sveta. Miesta, kde prebývajú naše hodnoty, schopnosť milovať, prežívať radosť, vytvárať vzťahy a nachádzať zmysel aj v obyčajných chvíľach.
Koľkokrát prehliadame vlastné bohatstvo len preto, že sme si zvykli porovnávať ho s tým, čo majú druhí? Koľkokrát čakáme, že nám niekto iný dá pocit hodnoty, prijatia či istoty, ktorý si sami nedokážeme dopriať?
A koľkokrát túžime po inom živote, hoci v skutočnosti potrebujeme začať inak prežívať ten svoj?
Nie všetko, po čom túžime, rozpoznávame v sebe. Potrebujeme aj druhých ľudí, blízkosť, bezpečie, príležitosti a niekedy odvahu odísť z prostredia, v ktorom sa nám nedarí. No mnohé z toho, čo hľadáme vo vonkajšom svete, začína naším vzťahom k sebe samým.
Možno skutočný návrat domov nastáva vo chvíli, keď prestaneme podmieňovať svoju spokojnosť tým, čo ešte musíme získať, dosiahnuť alebo dokázať.
Keď si dovolíme byť prítomní vo vlastnom živote.
Keď začneme vidieť hodnotu toho, čo nám kedysi pripadalo samozrejmé.
A keď pochopíme, že niektoré z našich najväčších pokladov sme nikdy nestratili. Iba sme sa od nich na čas vzdialili.
Pretože niekedy je najdlhšou cestou v živote práve tá, ktorá nás privedie späť k sebe.
Priestor pre zmenu – Škola emočnej gramotnosti
