Neprišli. A my na ich uznanie čakáme dodnes.
Neprišiel na jeho futbalový zápas.
Nevidel, keď strelil rozhodujúci gól.
Neprišla na jej vystúpenie.
Nevidela, ako sa jej podarila náročná choreografia, ktorú celé týždne poctivo nacvičovala.
Neprišli na školskú besiedku.
Nevideli, ako ich dieťa stálo na javisku, hľadalo ich očami medzi divákmi a s každou ďalšou minútou strácalo nádej, že sa objavia.
Spomínate si?
Rodičia neprišli.
Neprišli práve vtedy, keď sme ich tak veľmi čakali. Keď sme im chceli ukázať, akí sme šikovní. Ako sa nám darí. Ako sme sa zlepšili. Ako sme rozvinuli svoj talent. Ako dokážeme prekonať vlastný strach, zvládnuť niečo náročné, byť platným členom tímu, prispieť k spoločnému úspechu.
Ako veľmi nás teší to, čo robíme.
A ako veľmi sme tú radosť chceli zdieľať práve s nimi.
Lenže oni neprišli.
A možno sme si vtedy ani neuvedomovali, ako hlboko sa do nás táto skúsenosť zapisuje. Ako bolesť. Ako sklamanie. Ako nenaplnená túžba byť videní, ocenení, prijatí.
Chýbal nám niekto, kto by sa na nás pozrel s hrdosťou. Kto by nám svojou prítomnosťou, úsmevom či objatím potvrdil: Vidím Ťa. Vnímam, čo dokážeš. Teším sa z Teba.
A možno práve vtedy vzniklo presvedčenie, že na to, aby sme boli naozaj dobrí, potrebujeme, aby nám to niekto potvrdil.
Keď dieťa vyrastie, ale očakávanie zostane
Dnes už možno nie sme deťmi na futbalovom ihrisku ani na školskom javisku.
Sme manažérmi, lekármi, špecialistami, odborníkmi. Vedieme tímy, rozhodujeme, pomáhame druhým, sprevádzame ľudí náročnými životnými situáciami.
Sme právnikmi, koučmi, terapeutmi, mediátormi, či psychológmi…
A predsa sa v nás môže ozývať tá istá otázka:
Vidíš ma? Uznávaš ma? Som podľa Teba dosť dobrý?
Rodič bol jednou z prvých autorít nášho života. Niekým, komu sme dôverovali, ku komu sme vzhliadali a od koho sme prirodzene očakávali podporu, uznanie a povzbudenie.
Možno nás rodičia skutočne podporovali. Len inak, než sme vtedy potrebovali.
Ich podpora mohla byť tichá, nenápadná, málo prejavovaná. Možno nám platili tréningy, kupovali športové vybavenie, vozili nás na krúžky, vytvárali podmienky, aby sme mohli rozvíjať svoje nadanie.
Robili pre nás veľa.
Lenže dieťa nie vždy dokáže rozpoznať starostlivosť ukrytú v praktických skutkoch. Niekedy potrebuje predovšetkým prítomnosť. Pohľad. Potlesk. Objatie.
A najmä pocit, že na tom, čo prežíva, niekomu záleží.
Komu dnes odovzdávame moc rozhodovať o našej hodnote?
Roky plynú a niekdajšie autority vystriedajú nové.
Nadriadený. Riaditeľ. Skúsenejší kolega. Uznávaný odborník. Profesor. Mentor. Klient.
A my od nich niekedy nevedome očakávame to, čo sme kedysi nedostali.
Potvrdenie. Uznanie. Ocenenie. Uistenie. Posilnenie. Oprávnenie cítiť sa kompetentnými.
Akoby nám niekto zvonka musel udeliť súhlas byť tým, kým už dávno sme.
Akoby niekto iný musel potvrdiť naše schopnosti, náš talent, naše dary, našu silu a odbornú kompetentnosť.
A keď potvrdenie neprichádza, začíname pochybovať.
Pracujeme ešte viac. Snažíme sa ešte usilovnejšie. Dokazujeme, vysvetľujeme, obhajujeme sa. Niekedy prijímame viac zodpovednosti, než je zdravé. Inokedy ustupujeme, hoci máme dostatok skúseností aj schopností stáť si za svojím.
A všetko len preto, aby nás konečne niekto uvidel.
Aby prišiel na náš pomyselný futbalový zápas.
Aby si všimol ten rozhodujúci gól.
Keď sa z minulosti stane náš vnútorný sabotér
Tento mechanizmus môže fungovať ako nenápadný vnútorný sabotér.
Nie preto, že by nám chcel škodiť. Kedysi sme si možno práve takto vytvorili spôsob, ako si zabezpečiť prijatie, blízkosť a uznanie.
Lenže stratégia, ktorá vznikla v detstve, nás môže v dospelosti oberať o obrovské množstvo energie.
Energiu, ktorú namiesto tvorenia, rozvíjania vlastného potenciálu a radosti zo života investujeme do neustáleho dokazovania svojej hodnoty.
A pritom si nemusíme uvedomovať, že už dávno nebojujeme o dnešné uznanie.
Stále čakáme na niekoho, kto kedysi neprišiel.
To však neznamená, že si nemáme vážiť spätnú väzbu, ocenenie či uznanie druhých. Potrebujeme ich aj v dospelosti. Sú prirodzenou súčasťou zdravých vzťahov, spolupráce aj profesionálneho rastu.
Rozdiel je v tom, či nás uznanie obohacuje, alebo od neho závisí náš pocit vlastnej hodnoty.
A práve tu sa začína zmena.
Keď pochopíme, že minulosť nemusíme donekonečna prehrávať v nových situáciách a s novými ľuďmi.
Keď prestaneme od druhých žiadať, aby nám dali niečo, čo potrebujeme postupne objaviť a upevniť sami v sebe.
Sebahodnotu. Sebaúctu. Sebadôveru.
Možno dnes nepotrebujeme ďalší potlesk.
Možno potrebujeme konečne uvidieť sami seba.
A uznať si cestu, ktorú sme prešli. Všetko, čo sme sa naučili. Čo sme zvládli. Čo dokážeme. Aj to, kým sme, keď práve nič nedokazujeme.
Pretože naša hodnota nevzniká až vo chvíli, keď ju niekto iný potvrdí.
SEBAHODNOTA BEZ DOKAZOVANIA – 3. turnus na túto tému už čoskoro
Aj o týchto nenápadných, no hlboko zakorenených mechanizmoch budeme hovoriť v pokračovaní nášho kurzu Sebahodnota v praxi, ktorého tretí turnus pripravujeme.
Budeme skúmať, kde odovzdávame svoju vnútornú autoritu druhým, prečo tak veľmi potrebujeme potvrdenie zvonka a ako postupne posilňovať vlastnú sebaúctu, sebahodnotu a sebadôveru.
Ak Ťa tieto myšlienky oslovili a cítiš, že nastal čas prestať čakať na uznanie, ktoré možno nikdy neprišlo, rada Ťa privítam.
Kurz otvárame už čoskoro.
Viac TU: https://priestor.plus/udalosti-a-akcie/sebahodnota-bez-dokazovania/
A dovtedy Ti nechám jednu otázku:
Na koho potvrdenie svojej hodnoty ešte stále čakáš?
Priestor pre zmenu www.priestor.plus
