Pôst ako priestor pre telo, myseľ a sebapoznanie.
Dnes som už piaty deň na pôste. Mám za sebou päť dní a päť nocí a s radosťou pokračujem ďalej.
Už včerajší deň bol až prekvapivo skvelý. Zaznamenala som obrovský príval energie, veľmi dobre som spala a dokonca som pripravovala niekoľko jedál pre mojich chlapov bez toho, aby som pritom pociťovala hlad.
Zdá sa, že telo sa už preplo do fázy, v ktorej človek prestane neustále myslieť na jedlo a začne sa cítiť úplne inak. Ľahšie. Pokojnejšie. Energickejšie.
Do nedele by som chcela určite pokračovať a ak sa budem cítiť dobre, možno pôjdem ešte o niečo ďalej. Tým by som prekonala aj svoj doterajší najdlhší pôst.
Zároveň však nechcem súperiť sama so sebou ani si dokazovať, že tentoraz musím vydržať viac. Čím viac skúseností s pôstom mám, tým viac si uvedomujem, že každý pôst je iný.
Záleží na tom, v akom období života doň vstupujeme, koľko máme práce, akú máme psychickú záťaž, aké sú naše vonkajšie podmienky, s akým zámerom do pôstu ideme, ale predovšetkým na tom, ako sme naň pripravení – telesne aj vnútorne.
A pritom moje úplné začiatky s pôstom vyzerali oveľa menej vznešene.
S pôstom som sa prvýkrát zoznamovala ešte v časoch, keď som pracovala v korporáte. S dvoma kolegyňami sme sa raz dohodli, že sa budeme navzájom podporovať a spolu zvládneme 36-hodinový pôst.
Bolo to už dávnejšie a ja som k tomu, ako býva mojím zvykom, pristúpila poctivo.
Takže som nejedla.
A bolo mi zle.
Krútilo ma, ráno som mala pocit, že asi odpadnem, a do práce som prišla v stave, keď som bola hrdá najmä na to, že som tam vôbec dorazila.
A tam ma čakali moje dve kolegyne – vysmiate, spokojné, svieže.
Pozerám na ne a hovorím:
„Ženy, čo je? Vám nič nie je?“
A jedna úplne pokojne:
„Ale prosím ťa, ja som to už nemohla vydržať a tak som sa večer kŕmila mangom a papájou.“
Druhá sa pridala:
„A ja som si dala melón.“
Tak som pochopila, že každá z nás mala pod slovom pôst zjavne na mysli niečo trochu iné.
Ja som držala pôst.
Ony mali ovocný večierok.
A takto nejako sa začínal môj vzťah k pôstu.
Samozrejme, aj ovocný alebo odľahčovací deň môže mať svoj význam. Ale to nie je pôst v tom zmysle, v akom o ňom píše Ruediger Dahlke a v akom som ho neskôr začala vnímať aj ja.
Prečo sa človek rozhodne pre pôst?
Dôvody môžu byť veľmi rôzne.
Niekedy človeka k pôstu privedie zdravotný stav. Inokedy iba silný pocit, že je organizmus preťažený, zahltený alebo akoby „preplnený“ a potrebuje odľahčenie.
Niekto má potrebu na chvíľu vystúpiť zo svojho bežného spôsobu fungovania. Iný chce preskúmať svoj vzťah k jedlu. Niekto sa chce naučiť väčšej disciplíne, niekto si chce dopriať obdobie jednoduchosti a niekto zasa cíti, že potrebuje zastavenie.
Pôst môže súvisieť aj s túžbou po očiste – nielen telesnej, ale aj psychickej či duchovnej.
Človek môže mať potrebu stíšiť vonkajší svet, znížiť množstvo podnetov, venovať viac pozornosti sám sebe a zistiť, čo sa začne diať vo chvíli, keď na určitý čas prestane automaticky napĺňať jednu zo svojich najzákladnejších bazálnych potrieb.
Pre niekoho sa pôst stáva cestou k väčšiemu vnútornému sústredeniu. Pre iného spirituálnou skúsenosťou. Pre ďalšieho možnosťou sebapoznania. A niekedy človek ani nehľadá konkrétny výsledok. Jednoducho cíti, že nastal čas niečo na chvíľu odložiť.
Moje predchádzajúce pôsty
O pôst sa zaujímam dlhšie. Veľkú knihu o pôste od Ruedigera Dahlkeho mám vo svojej knižnici už dávno.
Prvý dlhší pôst som absolvovala v roku 2023. Trval sedem dní a šesť nocí. Druhý prišiel približne o rok a pol neskôr, na jar 2025. Trval o deň dlhšie – osem dní a sedem nocí.
Už pri prvom som mala chuť pokračovať ďalej. Lenže blížila sa veľká rodinná oslava, kde bolo treba dobre jesť. Nevedela som, ako by moje telo po dlhšom pôste zareagovalo na náhly návrat k bežnému stravovaniu, preto som sa rozhodla skončiť skôr a začať sa na jedlo postupne pripravovať.
Pamätám si na ten zvláštny moment rozhodovania:
Pokračovať alebo skončiť?
V určitom bode už totiž človek nevedie dialóg iba so svojím hladom.
Vedie ho sám so sebou.
A vtedy som bola na seba hrdá.
Nie preto, že som „vydržala“ určitý počet dní. Skôr preto, že som dokázala pozorovať svoje telo, svoje myšlienky a zároveň sa rozhodnúť podľa aktuálnej situácie.
Pôst nie je iba nejedenie
Na pôste ma čoraz viac zaujíma práve to, že ho nemožno zredukovať iba na neprijímanie potravy.
Je v ňom prítomné vedomé rozhodnutie.
A spolu s ním aj veľmi silná téma zodpovednosti.
Úspech či neúspech takejto skúsenosti do veľkej miery súvisí s vnútorným nastavením človeka, jeho pripravenosťou, motiváciou a schopnosťou prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Práve pojem zodpovednosti je v Dahlkeho pohľade na pôst veľmi výrazný.
Človek sa nemôže úplne zbaviť zodpovednosti za svoje telo, svoj život a svoje prežívanie tým, že ju odovzdá lekárovi, psychológovi, zdravotnej poisťovni, politikom, spoločnosti alebo iným autoritám.
To samozrejme neznamená odmietanie medicíny ani odbornej pomoci. Odborníci majú svoje nezastupiteľné miesto.
No existuje aj časť zodpovednosti, ktorú za nás nikto prevziať nemôže.
Zodpovednosť za to, ako so sebou žijeme.
Pôst túto tému zvýrazňuje.
Človek sa vedome rozhoduje, čo urobí, čo neurobí, čo jeho telo zvláda, kde sú jeho hranice, kedy pokračovať a kedy naopak prestať.
Aj preto môže byť pôst takou silnou skúsenosťou.
Odriekanie v spoločnosti nadbytku
Samotná myšlienka odriekania môže pôsobiť zvláštne v spoločnosti, ktorá nás takmer neustále nabáda k opaku.
Daj si.
Dopraj si.
Kúp si.
Ochutnaj.
Spotrebuj.
Uži si.
Pridaj si.
Pôst prináša úplne opačný pohyb.
Nie viac, ale menej.
Nie pridávať, ale odoberať.
Nie zapĺňať, ale vytvárať prázdny priestor.
A možno práve preto sa k pôstu ľudia opakovane vracajú.
Nemusí ísť iba o telesnú skúsenosť. Môže sa stať cestou k otázkam, ktoré v každodennom hluku jednoducho nepočujeme.
Čo všetko skutočne potrebujem?
Čím všetkým sa zapĺňam?
A čo z toho je hlad tela – a čo je možno hlad úplne iného druhu?
Od vonkajšieho k vnútornému
Pôst vedie k zvnútorneniu.
Keď človek obmedzí jeden z veľmi silných vonkajších podnetov, začne sa výraznejšie stretávať s vlastným vnútorným svetom.
A tu sa objavuje zaujímavá súvislosť:
Kto chce nájsť obsah, potrebuje sa obrátiť dovnútra.
Z vnútorného obsahu môže postupne vyrastať vnútorná opora.
Z vnútorného priestoru môže vyrastať väčšia sloboda.
A z obsahu môže vyrastať zmysel.
Možno práve preto sa pôst pre niektorých ľudí stáva nielen telesnou skúsenosťou, ale aj cestou hľadania zmyslu.
Na určitý čas nás vytrhne z množstva automatizmov a položí nám veľmi jednoduchú, ale možno trochu nepríjemnú otázku:
Čo zostane, keď si na chvíľu prestanem stále niečo dávať?
A pokračovanie ešte príde… k téme pôstu sa určite vrátim.
Čím dlhšie v ňom som, tým viac vidím, že nejde iba o nejedenie. Otvárajú sa mi pri ňom témy, ku ktorým sa človek v bežnom tempe života možno ani nedostane.
Keď sa na určitý čas stíši telo a odpadne časť každodenných podnetov, vznikne akoby viac priestoru ísť hlbšie do seba.
Vynárajú sa otázky, spomienky, uvedomenia, ale aj úplne nové pohľady na veci, ktoré sme dovtedy považovali za samozrejmé.
Aj počas tohto pôstu sa mi otvorilo viacero veľkých tém a už teraz viem, že si zaslúžia samostatnú pozornosť.
Budem ich ešte spracúvať a postupne sa k nim vracať.
Možno moje skúsenosti niekomu poslúžia.
Možno niekoho inšpirujú.
Možno v niekom otvoria zvedavosť alebo otázky.
A možno sa o tom budeme chcieť aj porozprávať.
Pretože pôst môže byť veľmi osobná cesta.
A práve preto môže byť zaujímavé zdieľať, čo na nej každý z nás stretáva.
Uvažovali ste niekedy nad pôstom ako nad cestou k väčšej pozornosti k svojmu telu, zdraviu a vnútornému svetu❓
A akú skúsenosť s pôstom máte Vy❓
Priestor pre zmenu www.priestor.plus
