Tieto slová mi nedávno pripomenul jeden môj vzácny priateľ. Začala som pátrať, odkiaľ táto myšlienka pochádza, pretože strata radosti, nadšenia a motivácie skutočne patrí medzi prvé signály, že človek už dlhší čas prekračuje svoje vnútorné hranice.
Výrok sa objavuje v rôznych podobách u viacerých autorov. Téma úsmevu ako ukazovateľa duševného stavu sa objavuje aj v prácach psychológov a psychiatrov, ktorí sa venujú stresu, vyhoreniu a jeho prevencii. Poukazujú na súvislosť medzi úsmevom, aktuálnou životnou spokojnosťou a kvalitou medziľudských vzťahov. Samotný výrok však nemožno jednoznačne pripísať konkrétnemu autorovi.
Napriek tomu vo mne zostal.
Na konci školského roka sme školili zamestnancov ministerstva, sprevádzali tím počas teambuildingovej aktivity zameranej na prevenciu vyhorenia a absolvovali malé lektorské turné po Slovensku – štyri školiace dni na rôznych školách.
Hlavne učitelia hovoria o narastajúcej administratíve, zmenách spoločenskej klímy, náročnejšej komunikácii aj o deťoch, ktoré si vyžadujú nové prístupy, väčšiu tvorivosť a neustálu pripravenosť reagovať na nečakané situácie.
Jednotlivé okolnosti sa postupne ukladajú na seba. Prichádza únava, apatia, rezignácia a niekedy až pocit, že človek už nemá z čoho dávať.
A práve vtedy sa ukazuje, že jednou z najdôležitejších otázok nie je iba:
Ako si oddýchnuť?
Ale aj:
Prečo túto prácu stále robím? Čo je jej zmyslom?
Viktor Frankl pripomínal, že človek dokáže uniesť aj veľmi náročné okolnosti, ak v nich dokáže objaviť zmysel. Zmysel neodstraňuje všetku záťaž, ale dáva nám dôvod, prečo cez ňu prechádzať. Vracia našej námahe smer a každodennej práci hlbší význam.
A úlohou lektora je pomôcť skupine tento zmysel znovu uvidieť. A to aj vtedy, keď sú ľudia unavení, myšlienkami už na prázdninách alebo sa nachádzajú vo fáze apatie či kapitulácie.
Zo spätných väzieb vieme, že sa nám to počas našich školení vo veľkej miere podarilo. Sme za ne úprimne vďační.
Zmysel však nemusíme hľadať iba vo veľkých cieľoch.
Niekedy strácame radosť, keď sa nám nepodarí naplniť to, čo sme si zaumienili. Chceme dopriať rodine dovolenku, vycestovať, kúpiť si niečo, po čom túžime, alebo uskutočniť svoje plány. Keď nám to okolnosti či financie neumožnia, môže sa k únave pridať aj frustrácia z toho, čo sa nestalo.
Počas nášho pracovného turné sme mali krátku voľnú chvíľu. Navštívili sme rodinu a cestou sme sa zastavili v Tatrách na pracovnom rokovaní. Sedeli sme na terase hotela, pozerali na hory a zrazu sme si uvedomili:
Veď my máme dovolenku. Práve teraz.
Nebola naplánovaná, neboli sme v zahraničí a nemali sme pred sebou dokonale zostavený program. Bol to iba krátky okamih plnosti, v ktorom sme cítili, že nič viac nepotrebujeme.
A práve v tom bola jeho sila. V tom okamihu.
Bolo to ako trojsekundové zastavenie, ktoré osvieži – krátky okamih hlbokého stíšenia, keď prestaneme všetko riešiť a jednoducho naplno precítime to, čo práve je.
Jednoducho sme boli. Tu a teraz.
Šťastie nemusí začať až vtedy, keď odcestujeme, dokončíme všetky úlohy alebo splníme svoje sny. Ak si nevieme všimnúť malé okamihy radosti počas bežného dňa, nemusíme ich nájsť ani na najkrajšej dovolenke.
Pred vyhorením nás teda nechráni iba dlhý oddych.
Chráni nás aj schopnosť znovu objavovať zmysel v každodennej práci a byť naplno prítomní v drobných chvíľach, ktoré by sme inokedy prehliadli.
Pretože život sa nedeje neskôr. Deje sa práve teraz.
Ak vnímate, že aj váš tím potrebuje otvoriť témy zmyslu práce, prevencie vyhorenia, vzťahov, komunikácie alebo psychologického bezpečia, v auguste, či začiatkom septembra vieme nájsť voľný termín. Otvorení sme aj spolupráci kedykoľvek neskôr.
Školenia, supervíziu a iné aktivity nastavujeme po rozhovore s vedením na mieru podľa konkrétnych potrieb tímu organizácie, firmy, či školy. Pretože tak, ako sme sa opakovane presvedčili, každý tím je úplne iný.
Priestor pre zmenu – Škola emočnej gramotnosti
www.priestor.plus
