Na svojom poslednom pracovisku som strávila viac ako deväť rokov.
Bolo to pracovisko, na ktorom som zostala najdlhšie. Dovtedy som totiž svoj pracovný život žartovne delila na „päťročnice“. Po približne piatich rokoch totiž vždy prišla výrazná zmena – nové miesto, nová ponuka, nová výzva, nový profesijný svet.
A potom prišlo pracovisko, na ktorom som zakotvila na podstatne dlhšie obdobie, 9 rokov. Za celých 25 rokov života zamestnanca som prešla viacerými organizáciami, rôznymi profesijnými rolami, právom, manažmentom aj vedením ľudí.
A zaujímavé je, že z každého pracoviska som odchádzala sama. Nebola som človekom, ktorý by čakal, kým ho okolnosti vytlačia zo stoličky. Keď som cítila, že sa určitá etapa skončila, potrebovala som si to priznať a urobiť rozhodnutie.
To posledné však bolo zo všetkých najväčšie.
Tesne pred päťdesiatkou som sa rozhodla ukončiť nielen jedno zamestnanie. Rozhodla som sa ukončiť celú jednu pracovnú identitu. A navyše, po dvadsiatich piatich rokoch som prestala byť zamestnancom.
A to už nie je iba zmena práce. Je to zmena spôsobu, akým človek celé desaťročia premýšľal o sebe, o svojej istote, svojom postavení, zodpovednosti, výkone aj budúcnosti.
Moje rozhodnutie nevzniklo zo dňa na deň. Dozrievalo vo mne postupne. Postupne som si uvedomovala, že hoci som profesijne dosiahla veľa z toho, čo som kedysi považovala za úspech, stále silnejšie ma priťahovala práca s ľuďmi. Rozvoj človeka, jeho potenciálu, vzťahov, emócií a schopnosti meniť vlastný život.
Posledné roky v manažmente mi vlastne veľmi jasne ukázali, že práve toto ma na mojej práci napĺňalo najviac – nie pozícia, titul ani organizačná štruktúra, ale ľudia.
A niekde počas tejto cesty prišla otázka:
Celý život sa snažím byť dobrým lídrom pre iných. Kedy budem tým najlepším lídrom sama pre seba?
Vtedy už bolo rozhodnuté. Odchádzala som koncom januára. A bola to veľká rozlúčka. Prišli členovia môjho tímu, môj priamy nadriadený, aj ďalší kolegovia, s ktorými som mala blízky pracovný alebo osobný vzťah. Zišlo sa nás vyše päťdesiat.
S tými, ktorí nemohli prísť, som sa lúčila individuálne. Počas posledných dvoch týždňov som absolvovala možno desať ďalších malých rozlúčok – kávy, obedy, rozhovory, objatia.
Bolo v tom veľa emócií.
Niektorí kolegovia sa z môjho nového smerovania tešili. Súčasne však cítili neistotu. Vedeli, že keď odíde manažér, môže sa začať meniť aj všetko pod ním.
A ich obava nebola úplne neopodstatnená. V priebehu nasledujúceho roka nový manažér vymenil ďalších dvoch nižších manažérov pod sebou. Možno až vtedy si niektorí uvedomili aj to, čo počas môjho pôsobenia považovali za samozrejmé.
Aj to je život organizácií. Manažéri prichádzajú a odchádzajú. Menia sa tímy, pravidlá, vzťahy aj kultúra.
Oveľa zaujímavejšia skúsenosť však prišla neskôr.
Prvé Vianoce po mojom odchode mi napísali štyria bývalí kolegovia z môjho tímu. Na ďalšie už iba jeden. A potom zostal stále tento jeden, ktorý napíše, zavolá, má chuť sa stretnúť. Som za neho vďačná.
Pretože práve odchod z pracoviska mi veľmi jasne ukázal rozdiel medzi dvoma slovami, ktoré počas pracovného života často zamieňame:
kolega a priateľ.
Kolegovia sú ľudia, ktorých spojí spoločná organizácia, práca, projekty, problémy, porady, úspechy aj každodennosť. Priatelia sú tí, ktorí zostanú, aj keď toto všetko zmizne. Keď prestane existovať spoločná kancelária, pracovná agenda, organizačná štruktúra aj dôvod každý deň si telefonovať.
Priznávam, človeka to môže trochu prekvapiť. Najmä ak s niekým prežil desať či viac rokov pracovného života a mal pocit veľkej blízkosti. Lenže nie každý vzťah má byť navždy. Niektoré vzťahy sú vytvorené pre určitú etapu nášho života. A keď sa etapa skončí, skončí sa prirodzene aj vzťah.
Problém vzniká vtedy, keď od ľudí očakávame, že budú pokračovať v úlohe, ktorú sme im v našom živote pridelili my. Očakávania totiž dokážu deformovať realitu. Keď ich trochu pustíme, život sa stáva ľahším. Neznamená to, že si ľudí prestaneme vážiť. Práve naopak.
S vďačnosťou si môžeme ponechať to, čo sme spolu prežili, a zároveň prijať, že niektoré vzťahy patrili k určitej etape nášho života. A keď sa jedna etapa uzavrie, vznikne priestor pre nové vzťahy. Do môjho života po odchode prišli noví ľudia – ľudia, s ktorými ma už nespájala pracovná pozícia ani spoločná organizácia, ale nové témy, hodnoty, záujmy a smerovanie.
A možno práve toto je ďalší rozmer zmeny, o ktorom sa hovorí menej. Keď uvoľníme miesto tomu, čo sa skončilo, môže do nášho života vstúpiť niečo nové.
Na svoje pracovné roky spomínam s veľkou vďačnosťou.
Na ľudí, ktorých som stretla. Na tímy, ktoré som viedla. Na situácie, ktoré ma naučili rozhodovať.
Na konflikty, ktoré ma naučili komunikovať. Na zodpovednosť, ktorá ma naučila niesť dôsledky vlastných rozhodnutí. Aj na chyby, ktoré ma naučili pokore.
Ale dnes už oveľa viac rozumiem tomu, že profesia je iba jedna z našich rolí.
Manažérka.
Právnička.
Riaditeľka.
Koučka.
Lektorka.
Sú to role, ktoré v určitom období vykonávame. Nie sú nami. A možno práve preto bolo pre mňa také dôležité odísť. Nepotrebovala som iba nové zamestnanie. Potrebovala som zistiť, kým budem, keď prestanem byť tou, ktorou som bola celé roky. Potrebovala som obrovskú životnú zmenu. Zmenu pracovnej identity. A prišla tesne pred päťdesiatkou.
Dnes viem, že odísť v správnom čase môže byť rovnako dôležitá schopnosť ako vydržať. Možno dokonca väčšia. Pretože vytrvať nás učia od detstva. Ale rozpoznať, že niečo už svoju úlohu v našom živote splnilo, poďakovať sa tomu a odísť bez hnevu, bez potreby niekoho obviňovať a bez istoty, čo presne príde potom – to je úplne iný druh odvahy.
A možno práve pri odchodoch najlepšie spoznáme nielen svoje pracovné vzťahy. Ale najmä seba.
Ako ste zo svojho posledného pracoviska odchádzali Vy?
A zostali Vám po rokoch bývalí kolegovia – alebo priatelia?
Ak aj Vy stojíte pred pracovnou alebo životnou zmenou, zvažujete nový smer alebo jednoducho potrebujete pomenovať, čo sa vo Vás v súvislosti s prácou deje, pokojne sa ozvite.
V Priestore pre zmenu sprevádzame ľudí práve takýmito obdobiami – keď sa niečo staré končí, nové ešte nie je úplne jasné a človek potrebuje bezpečný priestor, aby sa zorientoval, pomenoval svoje možnosti a našiel vlastný ďalší krok.
Zmena nemusí znamenať, že musíme hneď vedieť, kam presne ideme. Niekedy stačí začať tým, že si dovolíme úprimne pozrieť na to, kde práve sme.
www.priestor.plus
P.S. Celý článok Odvaha na zmenu (obrázok) nájdete v májovom vydaní časopisu RELAX (2026)
