Vyhorenie sa netýka iba manažérov, ľudí vo veľkých firmách alebo tých, ktorí pracujú pod neustálym tlakom výkonu. Veľmi často sa objavuje práve u ľudí, ktorých práca je založená na pomoci druhým.
Učitelia. Psychológovia. Terapeuti. Kouči. Sociálni pracovníci. Zdravotníci. Lektori. Mediátori. Ľudia pracujúci v pomáhajúcich a alternatívnych profesiách.
Tí, ktorí sú zvyknutí počúvať.
Podržať.
Povzbudiť.
Hľadať riešenie.
Byť tu pre druhého.
A práve preto niekedy veľmi dlho nevidia, že už potrebujú, aby niekto bol chvíľu tu pre nich.
„Ešte toto zvládnem.“
Vyhorenie nemusí začať dramaticky.
Často prichádza pomaly.
Najskôr je človek viac unavený. Potrebuje dlhšie spať. Horšie sa sústreďuje. Objavuje sa podráždenosť, strata radosti, pocit zahltenia, bolesti tela alebo zvláštna nechuť k práci, ktorú mal kedysi rád.
Napriek tomu pokračuje.
Veď klienti ma potrebujú.
Deti ma potrebujú.
Pacienti ma potrebujú.
Kolegovia ma potrebujú.
Nemôžem predsa všetko zrušiť.
A tak vzniká zvláštny paradox pomáhajúcich profesií:
človek, ktorý celý profesionálny život učí druhých počúvať seba, prestane počúvať vlastné telo.
Človek, ktorý druhým hovorí o hraniciach, prestane rešpektovať vlastné.
Človek, ktorý sprevádza druhých k sebaúcte a starostlivosti o seba, začne od seba vyžadovať ešte viac výkonu.
Pomáhanie môže byť aj spôsobom, ako nevnímať seba
Pomáhať druhým je krásne.
Ale aj pomoc môže mať mnoho motivácií.
Niekedy je za ňou skutočné povolanie a radosť z práce.
Inokedy sa k nej nenápadne pridá potreba byť potrebný. Pocit zodpovednosti za druhých. Obava sklamať. Strach povedať nie. Presvedčenie, že oddych si treba zaslúžiť.
Alebo jednoducho celoživotný návyk:
najskôr všetci ostatní – a potom ja.
Problém nastáva vo chvíli, keď ono „potom ja“ nepríde nikdy.
Môžem pomáhať druhému, keď sám vyhorievam?
Nemyslím si, že človek pracujúci s ľuďmi musí byť dokonale vyrovnaný, nikdy unavený a bez vlastných problémov.
To by nebolo ani realistické.
Každý máme svoj život. Svoje straty. Vzťahy. Krízy. Obdobia neistoty. Únavu.
Profesionalita podľa mňa nespočíva v dokonalosti.
Spočíva však aj v schopnosti položiť si nepríjemnú otázku:
Mám dnes ešte dostatok kapacity na to, aby som bezpečne niesol proces druhého človeka?
Pretože pri práci s človekom neposkytujeme iba metódu.
Prinášame do nej aj seba.
Svoju pozornosť.
Schopnosť počúvať.
Schopnosť regulovať vlastné emócie.
Odstup.
Trpezlivosť.
Citlivosť.
Rozlišovanie medzi tým, čo patrí klientovi, a tým, čo už patrí nám.
A práve tieto schopnosti môžu byť pri dlhodobom vyčerpaní oslabené.
Niekedy je profesionálnym rozhodnutím prestať na chvíľu dávať
V pomáhajúcich profesiách máme tendenciu vnímať obmedzenie práce ako zlyhanie.
Možno však niekedy platí pravý opak.
Možno je prejavom profesionality povedať:
Teraz potrebujem menej klientov.
Teraz potrebujem supervíziu.
Teraz potrebujem podporu.
Teraz potrebujem liečbu, oddych alebo čas.
Teraz nie som človekom, ktorý má poskytovať pomoc. Teraz som človekom, ktorý ju potrebuje prijať.
A to nie je slabosť.
Je to schopnosť rozpoznať hranicu vlastnej kapacity.
Supervízia nie je až posledná záchrana
Často sa stretávam s tým, že ľudia vyhľadajú supervíziu až vo chvíli, keď už nevedia ďalej.
Pritom jej význam vidím práve oveľa skôr.
Supervízia môže vytvárať priestor, v ktorom sa človek zastaví a pozrie sa na svoju prácu s odstupom.
Čo so mnou robia príbehy mojich klientov?
Kde preberám priveľa zodpovednosti?
Kde prekračujem svoje hranice?
Ktorí klienti ma mimoriadne vyčerpávajú – a prečo?
Čo si z práce nosím domov?
Kedy som naposledy pracovala bez pocitu vnútorného tlaku?
A veľmi dôležitá otázka:
Ako sa mám ja – človek, ktorý celý deň pomáha ostatným?
Telo niekedy povie STOP skôr než hlava
Človek môže ešte veľmi dlho hovoriť:
„Ja to zvládam.“
Telo môže hovoriť niečo úplne iné.
Vyčerpaním.
Poruchami spánku.
Napätím.
Bolesťami.
Neschopnosťou regenerovať.
Zmenami nálady.
Stratou energie.
Niekedy je telo posledným miestom, ktoré ešte dokáže človeka zastaviť, keď všetky predchádzajúce signály ignoroval.
Pretrvávajúce alebo výrazné zdravotné ťažkosti samozrejme patria aj do rúk lekára či iného príslušného odborníka. Nie všetko, čo človek pripisuje vyhoreniu, musí mať psychickú príčinu.
Nemôžeme dlhodobo nalievať z prázdnej nádoby
Táto veta sa možno používa často, ale pri pomáhajúcich profesiách má veľmi konkrétny význam.
Niekoľko dní či týždňov dokážeme fungovať zo zásob.
Dlhodobo však nie.
A preto možno jednou z najdôležitejších profesionálnych kompetencií človeka, ktorý sprevádza druhých, nie je iba vedieť pomáhať.
Je ňou aj schopnosť rozpoznať:
Kedy potrebujem pomoc ja.
Kedy potrebujem zastaviť.
Kedy potrebujem niečo odovzdať.
Kedy potrebujem prestať dokazovať, že ešte vydržím.
A kedy si potrebujem dovoliť obrátiť rovnakú pozornosť, starostlivosť a láskavosť, ktorú denne poskytujem druhým, konečne aj smerom k sebe.
Pretože niekedy najzodpovednejšie rozhodnutie pomáhajúceho človeka nie je urobiť pre druhých ešte viac.
Ale na istý čas urobiť menej – a začať sa starať o seba.
Priestor pre zmenu www.priestor.plus
